Každú sobotu je niekde trh – Túlam sa vidiekom

„Pozrie sa, aké krásne tekvice,“ hovorí starší pán panej na farmárskom trhu v Kolárove. „Sú z registrovanej farmy,“ hovorí Márta Bende, majiteľka predajného pultu a zeleninovej farmy v vo Veľkom Mederi, a platí to aj o ostatnej zelenine a ovocí v debničkách – paprike, paradajkách, slivkách…

Tie tekvice sú naozaj ukážkové kusy. Máme ich slušný výber rôznych sort aj v obchodných reťazcoch – pravda, najmä španielskych a talianskych – ale takéto tam nenájdete. Sú obrovské a zelené. A aj čerstvé, „odoberala som ich dnes ráno“, hovorí pani.

Zelenina aj pôsobí ako domáca – nie sú všetky plody rovnaké ako naklonované. Marhule sú už obranné a melóny má iba žlté. „Každú sobotu idem predávať, tu v okolí je vždy niekde farmársky trh, raz v Ňárade, raz v Tomášikove, inokedy Gabčíkove alebo Orechovej Potôni,“ hovorí zeleninárka.

Túto sobotu 16. júla – tretiu v mesiaci – je trh okrem Kolárova aj vo Veľkých Úľanoch. Obce a mestá na Juhu Slovenska sa dokonca vedeli medzi sebou dohodnúť na tom, aby boli trhy na striedačku a tak každú sobotu môžu miestni výrobcovia niekam vyraziť so svojím tovarom. Keďže je takýchto farmárskych trhov na Slovensku pomenej, na tie v juhoslovenských dedinách a mestách chodia aj z väčších diaľok – od Veľkého Krtíša, Banskej Bystrice, Levíc, či dokonca z Oravy a Liptova.

Veľké zelené melóny vidíme u kolegu o pár pultov ďalej. Podľa nášho odhadu by okolo 15. júla na Slovensku ešte nemali rodiť! Ale ostatná zelenina aj u tohto predajcu vyzerá autenticky, ako zo záhrady, cibuľky majú trochu obschnutú vňať, to však vôbec nekazí dojem, vyzerajú chrumkavo.

Virtuálne začiatky

V Kolárove sa farmársky začal ako virtuálny. „Keď sa prvýkrát rozšíril Covid na jar roku 2020, práve dozrievala prvá jarná zelenina – reďkovky, cibuľky šalát. Nariadili lockdown, tržnice sa zavreli a miestni pestovatelia ich nemali ako predať. Chceli sme im pomôcť a tak sme vytvoril stránku Gútai mezovárosi terelói piac na Facebooku (Farmársky trh poľného mesta Kolárovo), kde mohli miestni farmári vkladať svoje ponuky a spojiť sa tak so zákazníkom,“ hovorí Róbert Pikáli, jeden z dvoch organizátorov trhu v Kolárove.

Dnes má facebooková stránka viac ako 18 tisíc fanúšikov. „Postupom času sme si povedali, že by bolo dobré stretnúť sa aj osobne,“ hovorí Róbert a dodáva, že odkedy sa farmársky trh uskutočnil prvý krát v zime 2020, vyrástol na tretí najväčší v oblasti po Ňárade a Tomášikove.

Skúšali to najskôr v historických kulisách – lodného mlynu, miestnej turistickej atrakcie. Ale nebol to dobrý nápad. V Tomášikove v okrese Dunajská Streda sa farmársky trh už zrástol s nádvorím kaštieľa, kde sa turistický zážitok spája s možnosťou nakúpiť si potraviny od miestnych producentov a podobne to funguje napríklad aj v kláštore Bzovík v okrese Krupina.

V Kolárove si návštevníci po nákupe musia zájsť za turistickým zážitkom ešte o kúsok ďalej – trh sa teraz koná na okraji parku pred športovou halou, ktorá aktuálne neslúži svojmu účelu. „Okolie lodného mlynu je chránená oblasť, preto bol problém doviesť tam výrobky a aj kupujúci sa sťažovali, že musia kus cesty k rampe prejsť s nákupmi pešo,“ opisuje usporiadateľ.

Doba plodnosti, ale últlmu trhovania

Teraz sa stánky strácajú v priestore, je ich poskromnejšie, len asi 20, leto nie je paradoxne dobré pre trhovú sezónu. Farmárske trhy v Ňárade a Gabčíkove majú prestávku a aj Lokálne trhy v Bratislave sú len raz, nie dvakrát do mesiaca ako inokedy.
Hoci, práve toto je časť roka, keď by sa pulty mali prelamovať pod čerstvou zeleninou a ovocím a zákazníci by mali na ne stáť v rade, aby si užívali čerstvé plody tejto doby hojnosti.

Pre mňa ďalší smutný paradox, pokúšali sme sa spolu s Lokálnym trhom v tomto období spopularizovať farmárske trhy, vytvorili sme mapu, ale ohlasy nesplnili naše očakávania. Stále si lámeme hlavu nad tým, ako ukázať ľuďom, že v mesiacoch od mája do septembra je čas, keď máme všetku zeleninu a ovocie dostupné domáce, čerstvé a na farmárskych trhoch aj za rozumnú cenu. Rozdiel v kvalite oproti supermarketovému tovaru je nesmierny!

Kolárovo aspoň drží frekvenciu svojich farmárskych trhov, aj keď je predajcov pomenej. „Bežne ich tu mávame 50 až 60, hovorí Róbert Pikáli. Usporiadateľ neposkytuje predajcom stoly ani stany, nosia si vlastné, len rezervuje miesto a zabezpečí prívod elektriny. Za dva metre štvorcové trhovej plochy sa platí symbolických 5 eur. Mesto trhy podporuje a priestor pred športovou halou poskytuje bezplatne.

Predávať môže každý, okrem obchodníkov

„Máme kódex, predávať môžu iba prvovýrobcovia,“ hovorí Róbert. Hitom trhu 16. júla sú asi palmy, okolo nás práve prešiel tretí zákazník v rukách s veľkým črepníkom. O tom, že majiteľ stánku s výrobkami z kože ich naozaj vyrába sám, niet pochýb. Okrem pultu s taškami, peňaženkami, klobúkmi a opaskami vidíme aj ukážku remesla a môžeme sledovať, ako sa koža pod jeho rukami mení.

Vidíme tu však aj stolík s plastovými hračkami made in China a pýtame sa pani za pultom so zaváraninami, čo na to hovorí. „Možno prišli len tak, nepýtali si povolenie, neviem, prečo im usporiadateľ dovolí byť tu,“ odpovedá pani Adriana Finta.

Ona ponúka plejádu rôznych pomazánok, lekvárov. Pýtam sa, čo je to „zakuszka“ – znenie klame, nie je to zákusok, ale slaná zeleninová nátierka na zakusnutie s chlebíkom. „Zaváraniny máme iba ako hobby, máme s manželom firmu na zatrávňovanie,“ opisuje pani Adriana. Svoj tovar ponúka aj cez farmárske e-shopy.

Róbert Pikáli je rád, že sa trhu darí nielen virtuálne. „Vidím, že sa predajcom darí. Každý mesiac prinesú niečo nové, rozšíria sortiment, majú toho viac. Náš farmársky trh je pre ich pevný bod, môžu počítať s tým, že tu svoj tovar predajú,“ opisuje.

Myšlienku farmárskeho trhu by rád posunul ďalej – robil tematické eventy, podujatia pre školy. „Je to hanba, ale ani deti, ktoré vyrástli na dedine, často nevedia ako vyzerá krava alebo sliepka. Chceli by sme pozývať školy a ukázať deťom, ako vzniká jedlo,“ dodáva. Najbližšie 17. septembra bude trh tematický – slivkový, také malé slivkobranie.

Spoluorganizátor Péter Benko práve dovaril kotlík lečového mäsa, tradičnú receptúru ozvláštnil indickým korením, ktoré rozvoniava široko – ďaleko. Pohostia ním všetkých predajcov. Na kolárovský farmársky trh sa pozerá ako na komunitu, kde sa cíti dobre. „Býva tu úžasná atmosféra, mnohí prídu kvôli nej a potom si kúpia niečo malé,“ hovorí.

Veľké Úľany: hitom je mini zoo

Presúvame s do Veľkých Úľan, aj tu je dnes farmársky trh. Bára z Orechovej Potône háčkuje a maľuje – dosky na krájanie i kvetináče na jej pulte sú pomaľované svojskými motívmi a svojské sú aj háčkované tašky: Vaky v tvare Včielky Maji a mimoňov vo dvoch veľkostiach má len ona. Aby mama a dieťa mali rovnaké. „Predávam ich aj cez eshop, ale sem do Veľkých Úľan prídem zakaždým,“ hovorí Bára, ktorej za pultom pomáha otec. Tašky a vaky sú natoľko originálne, že sa ich oplatilo napodobniť – na pulte o kúsok ďalej vidíme tiež podobné háčkované kabelky popri inom ozdobnom tovare.

Farmárske trhy tu organizuje priamo obec – na dostihovej dráhe, miesta je tu dosť. „Bežne tu mávame aj 70 predajcov. No teraz je to horšie, zákazníci sú na dovolenkách a hospodári pracujú na poli. Neprišli ani predavači syrov – jeden chodí až z Oravy –pretože v teple sa im výrobky rýchlo kazia,“ hovorí Mária Király, zamestnankyňa samosprávy, ktorú mesto poverilo organizáciou trhov.

„Vieme predajcom zapožičať stany aj stoly, poskytneme im prívod elektriny, a cena za účasť na trhu sa začína pri desiatich eurách. Mnohí si však vozia vlastné stoly, alebo prídu s maringotkou,“ dodáva. Trh 16. júla je ich 13. v poradí, prvý sa uskutočnil v máji minulého roku. Popri zelenine, zaváraninách a remeselných výrobkoch sa tu podľa nej darí výborne aj zákuskom.

Desať eur za trh to je rozdiel oproti 500 a viac eurám – toľko totiž stojí prenájom predajného pultu na tržnici v Šamoríne na rok a na bratislavských tržniciach si cenu netrúfam odhadnúť. Nestačí si ho prenajať na mesiac, musí to byť na celý rok. Už len pre túto neflexibilitu sú mestské tržnice temer výlučne doménou obchodníkov a lokálne potraviny sú vec bytostne sezónna.

Ako hovorí Mária Király, každý predajca musí mať povolenie na predaj svojich výrobkov – trochu iné je to u zeleninárov, iné u mäsiarov i remeselníkov. Zastavujeme pri pulte s klobásami a salámami, pani, ktorá ich predáva, priznáva, že to nie sú jej výrobky, ale ambulantný predaj. O výrobcovi sa od nej nič bližšie nedozvieme, nechce komunikovať.

O pár stánkov ďalej pán z Košútov predáva zeleninu i mangalicové klobásy a masť – všetko vlastnej produkcie. On sa ochotne sa necháva sa fotiť, všetko vyprodukoval vraj sám a papiere má všetky v poriadku.

Vedľa matka so synom zdieľajú stôl – syn robí paštéty a konzervy z mäsa, matka predáva vajíčka a cestoviny. „Je to stopercentne domáci výrobok, iba múka a vajíčka, vody ani kvapka. Múku kupujem, vajíčka sú naše, keby to neboli domáce cestoviny, neboli by také krásne žlté,“ pýši sa pani.

Popri týchto domácich výrobkoch vidíme pomerne dosť umelých kvetín a dekorácií na hroby, a to sú dušičky ešte ďaleko. Nehodia na farmársky trh. V zásade však platí, že predajca je sám výrobca alebo jeho rodinný príslušník – a funguje medzi nimi určitá samoregulácia. „Snažíme sa vyberať iba domácich producentov, a keď sa stane, že nám niečo unikne, všimnú si to predajcovia. Keď sa na našom trhu objaví podvodník, zvyčajne ho odhalia a už viac nepríde,“ hovorí Mária Király.

Všetko ako na plagáte

Je to tu iné, ako na mestských tržniciach, atmosféra je iná a tovar rozmanitý, predajcovia nemusia kamuflovať, keď ho ráno priviezli z veľkoskladu. A je tu niečo, čo na žiadnej mestskej tržnici neuvidíte. Malé zoo. V ohrádke kozy a ovce, v kartónových krabiciach zajace, v klietkach kačiatka, kurence, zaujímavé druhy sliepok a kohútov. Jedni majú „gate“, iné holé krky. Tie holokrké som videla v maďarskom Gödölő, kde je chovateľská stanica starých maďarských druhov hydiny. A pani Kamila Molnárová súhlasne prikyvuje, že sú práve odtiaľ – pôvodne pochádzajú zo Sedmohradska. „Mali sme už aj 24 druhov sliepok,“ pýši sa Miro Molnár.

Začiatočné písmená mien oboch manželov tvoria spolu názov ich firmy Kami – chovateľskej stanice v Mostovej, predaj mláďat na chov. Okrem toho so zvieratami chodia na vidiecke podujatia, ich prenosný „gazdovský dvor“, kde deti môžu spoznať a pohladkať zvieratá tradičných plemien, si obce z okolia radi pozývajú na svoje akcie.

„Naše zvieratá nie sú na mäso. Predávame iba mláďatá a chodíme s nimi po podujatiach, kde predvedieme tradičný chov a plemená domácich zvierat. Obce nás volajú nás čoraz častejšie a za ukážku chovu nám zaplatia,“ hovorí Miro. Teraz, vo Veľkých Úľanoch platia oni usporiadateľom, lebo všetko je tu na predaj – kurčatá, káčatá, zajace i ovečky ako domáce kosačky.

Zajace sú v kartonovej krabici a Miro a Kamila dovolia deťom, aby sa s nimi pomojkali. Jeden mladý čierny už-už vyskočil z krabice, keď pani Kamila zasiahla. Veľkého tučného so sklopenými ušami by ste však z nej ani násilím nevyhnali, lenivo sa rozvaľuje a vyzerá spokojne. Ovce a kozy majú mená, zajace nie. „Máme ich toľko, že by sme si to nezapamätali,“ hovorí pani Kamila.

„Máme všetko, čo vidíte to na plagáte,“ hovorí Miro a ukazuje na obrázok na dodávke. Je tam lama, somár, poník, hydina, zajace, ovečky, kozy, teliatka… Chýba už iba tiger, toho má Miro iba vytetovaného na ruke.

„Takúto ovcu nik na Slovensku nemá,“ ukazuje na perzskú ovcu na plagáte – má čiernu hlavu a hebkú vlnu, z nej sa robia drahé, chlpaté, nadýchané mohérové svetre. Ani ovce nechovajú na mäso ani na mlieko a vlna – to je iba vedľajší produkt, ochotne ju darujú.

Mestské povolenia a pozemok Vietnamca

Našu cestu po sobotňajších trhoch končíme v Komárne, kde je tiež každú sobotu “farmársky trh“. Povolenia predajcom vydáva mesto, ale, čo je zaujímavé, pozemok a priestory patria vietnamskému majiteľovi Huyen Van Nguyenovi, ktorého podľa portálu Spajz pozná každý iba ako Johnyho.

Trh síce už končí, i tak tu vidíme niečo naozaj ľudové – čínsky textil, maďarské klobásy, a medzi nimi pár pestovateľov a domácich výrobcov potravín a veľa prázdnych pultov. Vozík s veľkými zelenými melónmi asi tiež nakladali v Maďarsku, je to tam iba cez most, a to ani nie je isté, že sú maďarské. Ale manželov s medom som videla pred rokom v Tomášikove, ten je domáci.

Ako aj gladioly, ktoré majú práve sezónu. Predajca, majiteľ záhradníctva v Novej Stráži ich má dlhé asi meter farieb od výmyslu sveta – sýto fialové, staroružové, krvavo červené a mnoho ďalších. Sú tu aj ďalšie pulty s kvetinami, ale takéto gladioly nemajú nikde. Ale nie je to jeho jediná živnosť, okrem toho vyrába žalúzie a markízy.

O kúsok ďalej sú na pulte mäsiara na niektorých klobásach maďarské trikolóry. Na otázku, či má aj svoje výrobky odpovedá „čiastočne“: slaninu a oškvarky. O veľkom kuse zavesenej údenej šunky v tvare srdca hovorí, že tá je „zo srdca“. Ochotne sa necháva fotiť a na cestu nám zabalí oškvarkové pagáče. Len tak.

Zastavujeme sa pri pulte zeleninára, jeho mini-baklažány pôsobia naozaj chutne. „Na poli by ich zožrali škodcovia, sú z fóliovníka,“ hovorí predajca z Imeľa. Vo fóliovníku sa vraj škodocvia vydymia tabakom – čo je ekologické. Zemiaky má neoprané a papriky čerstvé, „keď ochutnáte, pocítite ten rozdiel, v supermarkete také nekúpite,“ hovorí.

Pri ďalšom pulte pani priznáva, že zeleninu iba predáva. „Mali sme aj my záhradu, ale skončili sme s pestovaním, bolo to náročné,“ hovorí.

Pri odchode hľadáme miesto, kde by sme sa mohli najesť. Z okienka nám ponúkajú lángoše a niečo zdravšie a pestrejšie márne hľadáme aj v susedných uliciach. Spomenula som si na farmársky trh v Tomášikove, kde majú aj gastrostánky a pochúťky v nich sú od miestneho mäsiara.