Návštevníci poznajú najmä salaš a vnímajú príjemnú atmosféru na lúkach okolo neho s voľne sa pasúcimi koňmi a dobytkom. A tiež neprehliadnuteľné veľké psy – pokojne sa pohybujú medzi zákazníkmi. Strážili nás celú noc na terase drevenice, kde sme sa ubytovali.
Tí, čo sa v Zbojníckom dvore v sedle Zbojská aj ubytovali, ako ja, spoznajú aj ďalšie klady tohto miesta – napríklad ako môže byť bývanie v drevenici komfortné alebo aký je pôžitok užívať si jakuzy v kadiach pri západe slnka a wellness v „jaskyni“.
Všade naokolo sú kvety, dcéra majiteľa je floristika. Z terasy penziónu je krásny výhľad na údolie a protiľahlý svah s rozhľadňou – najkrajší pri ranných hmlách, keď je inverzia. Dajú sa odtiaľto robiť pešie túry, napríklad chodníkom Jakuba Surovca i ďalej naprieč Muránskou Planinou. Aj na bicykli či na koni – oba sa dajú požičať pri salaši. V salaši hrá tichá ľudová hudba, obsluhujú dievčatá a mládenci v krojoch.
Vlastný model
Tu asi skončím recenziu. Síce sa jej na mojom blogu nevenujem, ale mala som potrebu niečo v tomto duchu napísať. Dala by som veľa hviezdičiek: naj ubytovanie, wellness, kuchyňa, výhľad, raňajky, služby, personál, výzdoba, okolie…
Zbojská je pre mňa zaujímavá ako príbeh rodinného podnikania Vlčekovcov, ktoré vnieslo život do prírody v sedle Zbojská tak, aby bol zásah ľudskej ruky v harmónii s ňo: Všetky stavby sú z dreva – postavil ich sám majiteľ Igor Vlček. Kuchyňa salaša využíva produkty z miestnej farmy – mäso, najmä baranie i mliečne výrobky z vlastnej spracovateľskej prevádzky.
Ekologické poľnohospodárstvo patrí do chránenej prírody a salašníctvo v takejto čistej podobe je v duchu kultúry a tradície miesta a preto nie je v rozpore s ochranou prírody. Ovce a pastierstvo historicky patria do tohto kraja, na tieto lúky.
„Je doložené, že na tomto území pobývali zbojníci. Skôr, než sa vydali zbojníckym chodníčkom, to boli valasi, inej roboty v tomto kraji nebolo. Ja som tento príbeh oprášil a keď máte príbeh, máte dobrý základ,“ povedal Igor Vlček, keď som Zbojskú navštívili v septembri.
Príbeh salaša Zbojskej môže byť argumentom aj v debate o zonácii národných parkov – popiera, že by sprísnenie pravidiel ochrany prírody zastavilo rozvoj, zmrazilo regiónom zisky a zvýšilo nezamestnanosť. Práve naopak: môže vytvárať priestor pre „iný“ turistický ruch. V covidovom roku v Zbojskej neprepustili jediného zamestnanca.
Vlčekovci vytvorili „vlastný turisticky rezort“ a okrem gastronómie a ubytovania tu ponúkajú ďalšie turistické služby: Informačnú kanceláriu, sprievodcovské služby, zážitkové programy – možnosť vyskúšať si vyrobiť syr, požičovňu bicyklov a koní. Organizujú vlastné podujatia – majstrovstvá v zabíjačke, ale aj kino pod hviezdami.
Má tu východisko Náučný chodník Jakuba Surovca, ktorý prechádza roklinou Čertova dolina so stúpačkami a rebríkmi. Cestou môžete vidieť jaskyňu i dva železničné viadukty a hneď na začiatku je rozhľadňa s výstavou. Je to východisko Rudnej magistrály a ďalších turistických chodníkov v Muránskej planine, ktorá je aj dnes chudobná na turistické služby.
Zbojská, 2016 (Foto: Martin Babarík)
V prírode a v súlade s ňou
Salaš sa nachádza na území s tretím stupňom ochrany prírody, kde je ekologické poľnohospodárstvo aj podľa aktuálnych noriem povolené – ja by som možno dodala, že je aj žiadané. Takýto druh vidieckeho turizmu, ktorý vzišiel z farmárskej činnosti, využíva a do modernej podoby posúva tradíciu pastierstva, ľudovú gastronómiu, valašskú kultúru i ľudové remeslá (drevenice, výzdoba…) ponúka turistom iný zážitok ako napríklad doliny zastavané apartmánovými domami, kde sa stráca ich pôvodný prírodný ráz a zaniká genius loci.
Hospodáriť ide teda aj inak ako len „spotrebovaním“ prírody a jej premieňaním na zisk – masívnou ťažbou dreva a jeho lacným predajom do zahraničia alebo intenzívnou výstavbou apartmánových centier a lyžiarskych stredísk. Aj sedle Zbojská to mohlo ísť touto cestou.
„Máme tu obrovský kus čistej prírody a turistický ruch tu ešte nič nepokazil. Je v tom preto príležitosť budovať celkom nový model, ktorý je šetrný ku krajine,“ povedal mi Igor Vlček pred piatimi rokmi, keď som o Zbojskej písala prvý krát pre magazín Profit.
Vtedy už stál okrem salaša aj penzión pre spoločenské podujatia – drevostavba v štýle salaša, ktorá je zároveň „moderná“. Wellness a chalúpky sa ešte iba budovali. Dnes je penzión vyhľadávaným miestom pre svadby, spoločenské a firemné podujatia. „Prakticky každú sobotu tu máme svadbu,“ hovorí Igor Vlček. Pri jednej chalupe vidíme oltár – rám obrazu v nadľudskej veľkosti s ľudovým ornamentom. To čo som videla po piatich rokoch napĺňa to, o čom Igor Vlček hovoril pred piatimi rokmi.
Od farmy k turistickým službám
Začalo sa to farmou v roku 2005, keď Igor Vlček prvýkrát požiadal Pohronskú Polhoru o kúpu pozemkov v sedle Zbojská. Postavil si salaš (vlastnoručne) a začal chovať ovce – valašky v chránenom chove. Dnes vlastní alebo si prenajíma veľkú časť Sedla Zbojská, chová 400 oviec (medzi nimi desať plemenných baranov), zopár kráv, kone huculov a tiež ošípané – sú „odchované na srvátke“, ktorá je vedľajším produktom výroby syrov.
V sedle sa nachádza aj Krčmička u Falťanov – patrí inému majiteľovi, ale filozofiou sa veľmi nelíši: je tu krčma, penzión a pekáreň buchiet, ktoré sa nesmú volať „muránske“, pretože o ne prehrali súdny spor.
Kravy a kone Vlčekovcov sa pasú na lúkach nad ubytovaním – ovce odtiaľto nevidno, ale dá sa k nim previesť vláčikom – Zbojníckou strelou, aktuálne parkuje pri salaši.
Tak, ako je areál farmy a turistického ubytovania prepojený, prepojené sú aj oba druhy podnikania. „Chov oviec a turistické služby sa navzájom dopĺňajú, dokážeme takto predať prakticky všetky produkty z farmy. Okrem obchodíku v salaši predávame naše výrobky z ovčieho mlieka a baraniny aj na dvoch ďalších miestach, ale predaj na salaši je ďaleko najvyšší,“ vysvetľuje Igor Vlček.
Predávajú tu ovčie syry, nite, pareničky, oštiepky žinčica a bryndzu – nepasterizovanú, stopercentne ovčiu. Z mäsových výrobkov slaninu, šoudru (domácu šunku), klobásky (vrátane baraních) i rebierka. Pokiaľ sa tu ubytujete, všetku túto ponuku nájdete nakrájanú k raňajkám na švédskom stole.
Sedlo Zbojská
Horské sedlo na hlavnom hrebeni Veporských vrchov (725 metrov nad morom) medzi Bánovom a Fabovou hoľou (1 438,8 m n. m.). Oddeľuje Fabovu hoľu na severe a Balocké vrchy na juhu. Na južných svahoch pramení Furmanec, patriaci do povodia Rimavy, severne od sedla pramení Rohozná. Priamo v sedle stojí areál Zbojníckeho dvora (Salaš Zbojská).Sedlom prechádza hranica medzi povodím Hrona a Slanej. Južne od sedla je dolina Furmanec, severozápadne sa rozprestiera Breznianska kotlina. Sedlom prechádza Rudná magistrála a je východiskom turistických chodníkov do Národného parku Muránska planina a Veporských vrchov.
„Môžeme zároveň návštevníkom ponúknuť zaujímavejšiu gastronómiu a sme hrdí, že suroviny sú z našej farmy,“ vysvetľuje Igor Vlček a dodáva, že ponúkajú „valašskú“ kuchyňu založenú najmä na baranine.
Pred salašom sa na grile už pečú dve prasiatka, ktoré budú spolu s pstruhmi časťou víkendového menu. Prasiatka nemá Igor Vlček z vlastnej farmy, ale zato pstruhy práve nachytal na tunajšom rybníku jeho zamestnanec. Pracujú tu obe deti Igora Vlčeka – dcéra, povolaním floristka, ktorá sa venuje najmä prevádzke penziónu a syn ako manažér. Obom postavil drevenicu.
„Nikdy sme neskúšali variť napríklad z hydiny,“ dodáva. V ponuke sa v sezóne nájde aj jahňacie – ale ťažiskom je baranina – mäso oviec, ktoré sú dva-tri roky staré. Presadiť sa baraninou nebolo vôbec ľahké. Tá jednoducho na Slovensku „nejde“, zákazníkom „smrdí“.
„Pol roka som ju dával zadarmo, robieval na salaši baraninové hody. Dnes k nám už ľudia chodia na baraninu,” hovorí. A nie je ich málo – v lete je to aj tritisíc ľudí denne. „Na vrchole sezóny sme pripravovali aj 700 jedál denne, museli sme sa dosť obracať, aby sme dokázali všetkých nakŕmiť.“
Wellnes je k ubytovaniu zdarma, neubytovaní hostia tam nemajú prístup. Na otázku, či ich wellness nestojí priveľa energie odpovedá: „Najskôr vyhrejeme fínsku saunu a cez výmenník sa potom zohrejú jakuzy. Na výrobni máme solárne články a viem, že keď je ešte dosť slnka a panely ťahajú, tak nie sme v strate,“ opisuje.
Huculmi prepojiť Muráň
Len v jednej veci v Zbojskej nepokročili oproti mojej predchádzajúcej návšteve v roku 2016: v budovaní Huculskej magistrály. Je to nápad, ako prepojiť Muránsku planinu cestou, ktorá sa dá prejsť na konskom chrbte: od Sihly, cez Zbojskú, Červenú skalu, Prednú horu po Veľkú lúku, alebo ešte ďalej. Chcelo by to však vybudovať na jednotlivých zastávkach ubytovacie a gastro služby. Projekt sa rieši od roku 2009 a zapojilo sa doň viacero hráčov v regióne a turistickom ruchu, ale stále je viacmenej na iba papieri.
V Zbojskej huculov na prechádzky krajom ponúkajú. „Prešli sme si trasu na koni od Zvolena až do Košíc. A mali sme návštevníkov, ktorí išli z Maďarska do Poľska na konskom chrbte. Chcelo by to však vybudovať stanice a dať tomu rovnošatu a propagáciu, potom by sme to mohli ponúkať ako jedinečný produkt prírodného turizmu. U nás zatiaľ nič podobné nemáme,“ hovorí Igor Vlček. Nemám odpoveď, prečo tento nápad po toľkých rokoch ešte „rovnošatu“ nedostal.
Na otázku, či je to bezpečné, Igor Vlček odpovedá: „Zatiaľ sa nám kone aj jazdci vrátili vždy celí. Mali sme tu len jednu nehodu, nespôsobili ju medvede ani počasie, ale horské včely.“
No Comments
Leave a comment Cancel