Juraj Zúbek je štvrou generáciou bačov v rodine. Vlastne na salaši vyrastal – najskôr
vo Visolajoch, potom na Mojtíne, neskôr sa zaúčal v Košeci a v Košeckom Rovnom už pracoval na otcovom súkromnom salaši. Už vtedy rozmášľal o vlastnom podnikaní.

Skúšal aj iné povolania – zváranie i stolárčinu a chvíľu bol dokonca mestským policajtom. „Ale vždy keď prichádzala jar, ťahalo ma to na salaš,“ hovorí Juraj Zúbek.

„Bývali sme v Žiline a jedného dňa manžel prišiel s tým, že máme farmu. Celú noc som vtedy preplakala a zúfala si ešte dva roky po tom, čo sme sa presťahovali do Beluše,“ usmieva sa pani Zúbeková. 

Ona má na starosti predajňu pri bývalom motoreste Salaš zákruta Beluša a manžela pohltila farma v susedných Visolajoch. Doslova, ale toto povolanie sa inak poctivo robiť nedá. 

„Ešte aj keď sa nám narodila tetia dcéra sa ma ľudia často pýtali, či mám vôbec nejakého manžela. On je ako manželka detektíva Columba, nikdy ho nikto nevidel,“ usmieva sa. Spomína si, že raz poslednú hotovosť minul jahňatám na krmivo a ona si vraj má na domácnosť požičať.

Lepšie časy už boli

Začalo sa to všetko v roku 2005, keď kúpili skrachované družstvo vo Visolajoch. Bolo v dezolátnom stave, odpojené od elektriny a vody, a i keď prešlo odvtedy už pätnásť rokov, stále sa im podarilo vysporiadať len asi polovicu pozemkov v jeho vlatsníctve. 

V rokoch 2015-2016 mali skoro tisíc oviec, sto mangalíc, päť kusov hovädzieho dobytka aasi púťsto kusov hydiny. Od chovu mangalíc upustili takmer celkom, majú ich dnes iba šesť, okrem nich tridsať nosníc a dve kravky.  Ale aj počty oviec sa im odvtedy zredukovali. „Mali sme kedysi plné všetky maštale, dnes máme už iba niečo cez 500 oviec,“ hovorí J. Zúbek. V súčasnosti farma zamestnáva šesť  ľudí.

Skúsili to, ale menej je niekedy viac. Aj ďalšie plány sa týkajú viac skvalitnenia, ako rozširovania produkcie: „Chceli by sme si priamo na farme zriadiť malý bitúnok, zrekonštruovať predajňu, rozšíriť portfólio produktov a investovať do mechanizácie kŕmenia zvierat. A nevzdávame to ani s vysporiadaním pozemkov,“ hovorí J. Zúbek. 

Produkty z ovčieho mlieka sú sezónne

V malom drevenom obchodíku, kam sa dá dostať z diaľnice na Púchov odbočkou na Belušu, okolo 20. marca ešte vlastné produkty nemali, len od iných dodávateľov. „Práve teraz začíname dojiť ovce a odstavujeme tie staršie jahňatá. Dva týždne pred Veľkou nocou začíname robiť ovčí syr a žinčicu,“ hovorí J. Zúbek. 

Ich miečne výrobky poznajú po okolí – a chodia k nim pravidelne zákazníci až od Trnavy. Od pondelka 22. marca majú na predajni prvé vlastné mliečne produkty, ale na bryndzu, ktorá musí dozrieť, si treba ešte počkať do apríla. Podobné je to aj s jahňacinou.

Jahňacina na objednávky

Prvé jahňatá sa na salaši narodili okolo 25. januára, bude ich dokopy asi päťsto. „Už máme v kalendári nejaké objednávky. Jahňatá predávame z dvora a nie sme odkázaní na talianskych obchodníkov. Máme svojich zákazníkov, ktorých sme si naučili chodiť k nám pravidelne,“ opisuje pani Zúbeková. 

Idú vlastnou cestou – predávajú na objednávky cez vlastnú predajňu, alebo iným farmám so spracovateľskou prevádzkou – napríklad tento rok kúpila od nich 150 kusov jahniat farma Ovis, po minulý dodávali aj Agrofarme Červený Kameň. S tohtoročnou cenou na trhu 2,50 eura za kilo živej váhy je J. Zúbek spokojný, je podľa neho „minimálna“, hoci „ideálne“ by boli tri eurá.

Juraj Zúbek

Ekologický chov má prísne pravidlá, do 40 dní musí mláďa ostať pri matke a živiť sa materským mliekom, až potom ho môžu odstaviť. „Postupne navykáme jahňatá na jadrové krmivo a kvalitné seno, aby sa dokázali stravovať samé, keď ich odstavíme,“ hovorí J. Zúbek.

Od apríla sú ovce vonku na paši až do neskore jesene – pasú sa v malebnom pahorkovitom kraji. „Minulý rok bola teplá jeseň a mali sme ich vonku až do Mikuláš, teda 6. decembra,“ hovorí J. Zúbek.

Symfónia kŕmenia

V maštali je dnes živý ruch, zvášť keď sa jahňatá z ich ohrádok – jasiel – cez otvorenú priehradku pustia k matkám na kŕmenie, ozve sa ľúbezná symfónia. Mláďatá matky spoznajú podľa pachu a hlasu a keď sa nacicajú, niektoré sa samé vrátia späť do jasiel. (Pozn.: Pridávam vukový záznam tejto udalosti, video následkom zlyhania techniky, resp. mňa nevyšlo.)

Krmivo ovciam nakladajú ručne dvakrát denne, do roka treba vidlami poprehadzovať desiatky ton sena a senáže. Prikrmujú sa jadrovým krmivom. J. Zúbek vypracovať aj niektoré kože z jahniat – v miestnosti hospodárskej budovy ich vidíme nasolené poukladané na kope. „Nespracované ich ponúkam takmer zadarmo. Opracované stoja 20-30 eur za kus, hodia sa na sedadlá do auta, do chát na lavice alebo ako koberce,“ opisuje J. Zúbek.

Tohtoročné jahňatá z ekofarmy Visolaje
Bača každou bunkou

Keďže sám vyrastal na salaši vie, že kedysi to mal bača ťažšie najmä preto, že sa dojilo ručne. Ale staral sa iba o ovce a výrobu syra, ostatné práce robili iní. Dnes však ako bača musí ovládať desatoro povolaní – musí vedieť nielen dojiť, robiť syr, bryndzu a žinčicu, ale aj dopestovať si krmivo na zimu, jazdiť na traktore, musí byť opravárom, zváračom, pilčíkom…  a rozdodne nie v poslednom rade aj obchodníkom. 

Okrem toho strávi veľa času vybavovaním po úradoch a vypĺňaním množstva rôznych žiadostí, tabuliek, štatistických výkazov a formulárov.  „Bačovina je neľahká drina, je to fyzicky náročná práca, ktorú treba robiť za každého počasia od nevidím do nevidím. Mám pred sebou roboty na dva životy,“ usmieva sa J. Zúbek, iný život si však nevie predstaviť.

Som poľnohospodár, mám to v krvi a ešte aj v mene – Georgij v gréčtine znamená roľník. Tak to cítim a takýto život ma napĺňa,“ uzatvára J. Zúbek.

Salaš Zákruta Beluša
Comments to: Som bača, mám to aj v mene

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.

Attach images - Only PNG, JPG, JPEG and GIF are supported.