Práve Liptovská Teplička, obec v okrese Poprad, mi vnukla nápad napísať sériu článkov o oázach najkrajších dolín na Slovensku a živote v nich. Tak zatiaľ píšem o prvej, úžasnej scenériou hôr okolo, zachovanou prírodou i starobylou architektúrou. A v neposladnom rade modelom hospodárenia, ktorý produkuje kvalitné potraviny spôsobom blízkym prírode a tradícii.
Život tu nezastal. Niekdajšiu drinu s pôdou, ktorá len ťažko vydávala svoje plody, majú tunajší ľudia v génoch a dokázali posunúť lokálne hospodárenie na úroveň hodnú dnešnej doby s puncom tradície a rešpektu k prírode, ktorá dáva tie najcennejšie plody bez ničivých zásahov.
Pod procesom rozvoja v tomto duchu sa podpísala krehká a silná žena Anna Glejdurová, dnes predsedníčka Poľnohospodárskeho podielového družstva (PPD) Liptovská Teplička, ktorá tu vybudovala životaschopné biohospodárstvo. Liptovská Teplička je pekné miesto pre život.
Schody do neba i do vnútra hory
Do zeme zapustené pivnice na okraji historickej časti obce pripomínajú Tolkienov Hobitov. Slúžili najmä na uskladnenie zemiakov. V dedine sú starobylé chalúpky takmer nalepené na sebe – rozširovať zástavbu na úkor ornej pôdy bolo v minulosti zakázané. A tak, aby šetrili priestor pre život i preto, aby ochránili zásoby potravín pred prípadným požiarom, stavali dedinčania drevené stodoly za dedinou – rovnako, ako pivnice na zemiaky vyhĺbené do zeme a kameňa.
Dnes stodolišťom ani pahorkom Turnička s pivničkami dedina nekončí. Za nimi starobylosť strieda zástavba nových domov. Stodoly a pivnice dnes obec využíva viac na kultúrne než pôvodné účely, zato terasovité políčka, ktoré sa orú po vrstevniciach, sú tradičné i súčasné zároveň. Hovoria im schody do neba a majú svoj význam aj pri dnešnom obrábaní pôdy. Za zachovanie historických krajinných štruktúr získala obec
v roku 2015 špeciálne ocenenie Rady Európy.
Na kričovatke národných parkov
Aj dno hlbokej doliny je vysoko – centrum obce je 920 metrov nad morom a naokolo ho chránia kopce až do výšky 1400 metrov. Končiare Vysokých Tatier sa čnejú na obzore. Na Kráľovú Hoľu v Nízkych Tatrách sa turistickou trasou cez údolie Čierneho Váhu z obce dostanete za 5 hodín.
Na vychádzky po okolí je tu aj veľa iných príležitostí a v zime aj na lyžovanie v lyžiarskom stredisku. Pri dobrej viditeľnotsi odtiaľto vidno Spiš, Liptov i Branisko. A pod povrchom je 180 kilometrov jaskýň.
Na pahorku nad pivničkami je amfiteáter, obec má vlastné folklórne slávnosti i vlastný folklórny súbor. V bývalej hasičskej zbrojnici je múzeum, vyhliadková veža a infocentrum. Zážitok ponúka aj prechádzka dedinou, z ktorej vyrastajú „schody do neba“.
Anna Glejdurová, žena, ktorá stojí za rozvojom
V detstve ešte okúsila sedliacku drinu, pomáhala rodičom v hospodárstve. Ako malú ju otec ráno pred odchodom do školy často posielal rozhadzovať hnoj po poli. „Kým som sa nestala predsedníčkou družstva, dojila som doma kravy. Vtedy som si hovorila, že túto drinu už nikdy nechcem robiť. Poslednú kravu nosím na krku,“ hovorí a ukazuje zlatú retiazku.
Čo je dnes tradícia, to bola kedysi ťažká fyzická práca. Pred kolektivizáciou bola dedina ochránená až do 1976, dovtedy samostatne hospodáriaci roľníci obrábali políčka tradične. „Orať párom volov bolo nesmierne namáhavé, lebo svahy s políčkami boli strmé,“ opisuje Anna Glejdurová.
Keď sa kosili lúky vzdialené niekoľko hodín cesty z dediny, muži spávali na kolibách. Ich polovičky vstávali každé ráno o tretej, aby im stihli navariť a priniesť proviant v čase obeda. „Chlapi sa pretekali, komu žena prinesie obed najskôr, bola to známka dobrej hospodyne.“
Predsedníčkou PPD sa Anna Glejdurová stala v roku 1991. Ekologické zameranie jej bolo od začiatku jasné – predurčovala ho poloha obhospodarovaného územia: 500 hektárov v pásmach hygienickej ochrany vodných zdrojov a viac ako 700 v národnom parku NAPANT.
Anna Glejdurová patrí medzi zakladateľov biohospodárstva na Slovensku. Pustila sa do veľkej neznámej, do projektu, pre ktorý neboli jasné pravidlá ani systém podpory. Dnes je vo veku pred dôchodkom, ale družstvo stále potrebuje jej nazeranie a zmysel pre financie a rozvoj.
O tom, ako hospodária v Liptovskej Tepličke som písala článok pre polnoinfo.sk.
Chované aj na bylinkách
Ovce a kravy sa celé leto pasú na pasienkoch v čistej prírode. Ovce pod Kráľovou hoľou, kravy na opačnej strane dediny. „Košarisko sa posúva a lúka sa postupne spasie celá,“ hovorí Anna Glejdurová a v diaľke ukazuje aktuálne stanovište stáda kráv. Pastieri s ním ostávajú nepretržite, sťahujú sa s maringotkou z miesta na miesto. Je to však pohodlné bývanie so slnečnými kolektormi, plynom, len vodu im vozia z družstva. Kravy chovajú na mäso, ovce na mlieko, z ktorého robia stopercentne ovčiu bio bryndzu.
„Toto je to krmivo pre ovce,“ usmieva sa A. Glejdurová, popíjajúc čaj z ručne zbieraných lúčnych byliniek, ktorý ponúkajú v penzióne Dolinka. Rovnaké bylinky spásajú ovce a kravy spolu s trávou a ich mlieku i mäsu dodávajú jedinečný charakter.
V zime bryndzu nevyrábajú, lebo ovce sa nedoja. Začína sa robiť, až keď sa na jar narodia prvé jahňatá, teda okolo Veľkej noci. Na pašu sa ovce ženú prvýkrát okolo
1. mája – a z mladej trávy by mala byť tá najkvalitnejšia „májová“ bryndza. Lenže, nie je to celkom tak, májová bryndza sa najčastejšie vyrobí až v júni, ovce musia byť vonku na paši aspoň desať dní, aby sa im čerstvé májové krmivo dostalo do mlieka.
Toto mlieko obsahuje veľa vody a na kilo bryndze je teda treba väčší objem mlieka. Možno by stálo za to zaviesť novú kategóriu „svätojánska bryndza“, v čase letného slnovratu už na tunajších lúkach rastie 50 druhov bylín na metri štvorcovom, ktoré svoju liečivú silu prepožičiavajú aj mlieku oviec.
Lyžiarske stredisko
V 90. rokoch ministerstvo poľnohospodárstva povzbudzovalo PPD, aby sa namiesto chovu dobytka venovali agroturistike. Postavili teda penzión Dolinka pri lyžiarskom stredisku, ktoré pôvodne prevádzkovali spolu s obcou v rámci spoločnej eseročky.
„Pred vstupom do EÚ sme nemali finančné prostriedky na to, aby sme sa uchádzali
o poľnohospodárske projekty, tak sme sa rozhodli hľadať tretieho spoločníka do s.r.o. To sa nám nepodarilo. Dlho som rozmýšľala, napokon som sa rozhodla, že by sme sa mali venovať hlavne poľnohospodárstvu a predať podiel v eseročke.“
Predali teda hnuteľné veci, ale pozemky a Dolinka ostali vo vlastníctve družstva. „Vyhovovalo nám, že J&T kúpilo náš podieľa na lyžiarskom stredisku a vyplatilo nás na drevo.“
Neskôr sa rozhodli dostavať budovu s wellness službami a bowlingom. „Práve, keď sme sa pustli do druhej výstavby, sa Tatra Mountain Resort (TMR) sa rozhodlo zatvoriť lyžiarske stredisko. Dolinka i obyvatelia, ktorí turistom poskytovali ubytovanie, prišli o zisky. Zatvorenie prevádzky bol pre nás šok, ale prežili sme,“ dodáva šéfka družstva.
Keď pred pár rokmi prevádzku strediska obnovili, vznikol iný problém. „Vleky začali premávať a nám vyhodili z podpory 12,5 hektárov lúk a pre nás to nie je málo. Pasieme tam zvieratá, čo sa dá pokosiť pokosíme,“ hovorí.
Podobných problémov bolo viac a stále asi platí, že keď sa jeden vyrieši, objaví sa nový. Tridsať rokov fungujúceho biohospodárstva nie je v slovenských podmienkach maličkosť. Poznajúc príbeh Anny Glejdurovej a Liptovskej Tepličky len pridávam nádej, kiežby pani Anna našla rovnako nadšených ľudí, ktorí budú pokračovať v tom, čo vytvorila.
No Comments
Leave a comment Cancel