Pred rokom vyvolalo búrlivý ohlas video potravinového kritika Patrika Linharta o predajcoch zeleniny na tržnici v Nitre, z ktorých mnohí predávali dovezenú zeleninu bez označenia pôvodu, alebo s označením „domáca“. Štátna veterinárna a potravinová správy (ŠVPS) v reakcii na toto video začala kontrolovať predajcov.

„ Prebaľovačom sa nič nestalo a ja som dostal pokutu 100 eur okrem iného za to, že som mal papriku neštandardného tvaru. Keď som sa odvolal, pokutu mi znížili na 50 eur. Stále mám ten papier odložený,“ hovorí Karol Mesko, pestovateľ ekologickej zeleniny v Jarku pri Nitre a v aute spoza tienidla vyťahuje úradný dokument. 

Keď má zelenina nepravidelný tvar, môžete to, naopak, považovať za dôkaz, že je od lokálneho pestovateľa. „V prirodzených podmienkach nevypestujete dve navlas rovnaké papriky,“ hovorí.

Karol Mesko

Tento pestovateľ sa snažil o to, aby boli na tržnici v Nitre nejakým spôsobom odlíšení tí, čo chodia na trh s vlastnou produkciou. Pokutou sa to neskončilo. Karolovi Meskovi vypovedali prenájom trhového miesta v mestskej tržnici v Nitre a keď si žiadosť tento rok podal znovu, nedostal žiadnu odpoveď.

„Nie je to pre mňa jednoduché ostať bez trhového miesta. Nevedel som, čo mám zasadiť,“ hovorí. Už pri výsadbe totiž treba myslieť na odbyt, preto má tento rok viac než experimentálny. „Teraz predávam iba z dvora a to trhové miesto mi veľmi chýba,“ opisuje. Črtá sa mu nové na farmárskych trhoch v Kalnej nad Hronom, kam plánuje chodiť predávať od 4. júna každý piatok. Farmárske trhy sú len pre prvovýrobcov. Ale je to iba raz do týždňa.

Striedanie odrôd, žiadna chémia

Karol Mesko nepochádza z roľníckej rodiny a do Jarku sa v roku 2001 priženil. Skončil bývalú Vysokú školu poľnohospodársku v Nitre (teraz SPU) a po jej skončení vystriedal viacero zamestnaní. „V Jarku boli lacné domy s veľkými pozemkami, tak som to vnímal ako príležitosť a začal som robiť to, na čo tu boli podmienky.“

Pestovateľskú prevádzku má od roku 2005 a v Jarku je dnes jediným zeleninárom. A jedným z mála na Slovensku, ktorí pestujú zeleninu v ekológii.

Je to vyšší level ako integrovaná produkcia – vylučuje akékoľvek využitie chemických prostriedkov na hnojenie či proti škodcom. Okrem zeleniny má chov sliepok, zajacov a koní. Z dvora predáva vajíčka, sliepky a králiky – obrovské nemecké strakoše. Predáva ich živé aj ako mäso, totiž podľa zákonov ani sliepky ani králiky netreba voziť na porážku na bitúnok.

Výlučné hnojenie maštaľným, alebo iným prírodným hnojivom je ďalšou známkou ekologického pestovania – a hnoja má vraj nadbytok – od koní, sliepok a z králikární.
V Jarku dnes pestuje v troch záhradách, vlastní jeden dom a býva u svokrovcov. V jednej záhrade sú kone a sliepky, v druhej králiky – ale zelenina je všade. 

Voľne pestovaná, či vo fóliovníkoch a v skleníkoch. „Tam kde je šalát, boli vlani tekvice. A na mieste tohtoročnej cibule boli uhorky,“ vysvetľuje jednu z ďalších zásad ekologického pestovania zeleniny: plodiny totiž treba striedať.

„Veľa zeleninárov používa koktejl NPK – dusík, fosfor a draslík pre rýchlejší rast. To všetko sa odráža na kvalite plodov,“ opisuje. Sú väčšie, ale menej kvalitné. V ekologickom pestovaní sa toto nepripúšťa.

Vidíme, čo mohlo v máji dozrieť

Keď som ho navštívila 20. mája, vonku vysadený šalát a kaleráb sa už pekne vyvíjali, zakrátko sa mali zberať. Hrášok, bôb a jahody ešte potrebovali čas, iba kvitli. Všade som videla predpestované sadenice – paradajky, papriku, kapustu či brokolicu, časť bola určená na predaj, časť sa mala vysadiť von.

Ale paprika a uhorky v skleníku už dozrievali. „Málokto vie, že paprika napríklad potrebuje 120 dní na dozretie. Paprika mi práve začína dozrievať, ale semiačka som vysadil 3. januára.“

Ak chcel mať zeleninár tento rok v ponuke zeleninu už v máji, musel ju mať vo fóliovníku či v skleníku – a ešte im aj prikurovať. V skleníku je to lepšie ako vo fóliovníku – má menšie úniky tepla.

Podľa K. Meska sa však všetky plodiny do fóliovníka nehodia. „Mal som vo fóliovníku aj hrášok, tekvice i zemiaky, no narástla im obrovská vňať. Dá sa to ešte urýchliť teplom – skúšal som vykurovať aj fóliovník, ale keď som si to prerátal, zistil som, že takto prerobím. Teraz kúrim, iba keď nakličujem semiačka,“ opisuje a ukazuje mi v skladovej miestnosti delo na ohrievanie fóliovníka, ktoré funguje na plyn.

Vchádzame do veľkého skleníka v jednej zo záhrad, teraz sú tam sadenice paradajok. „Tu sa všetko začína. Tu zasejeme, pikírujeme.“ Proti zime pomáha aj prekrývanie plodín bielou textíliou – v jednej záhrade sa pod ňou vyvíja šalát.

Počasiu napospas

Jednotlivé plodiny sadí postupne, aby postupne dozrievali a mal tak stabilnú produkciu počas celej sezóny. To už chce cvik skúseného zeleninára a ani tak sa to vždy nevydarí. „Raz som robil samozber hrášku. Zasadil som ho síce postupne na tri etapy, ale bolo dlho chladno a potom sa zrazu oteplilo a všetok hrach dozrel naraz. Mal som ho toľko, že som nevedel čo s ním.“

Jeho svokra práve vytrhávala reďkovku vo fóliovníku. „Táto je už len pre kone. A ani im veľmi nechutí,“ usmieva sa. K. Mesko vysvetľuje prečo: „začiatkom mája sa oteplilo a reďkovka rýchlo narástla, potom sa prudko ochladilo a začala drevnatieť.“

V máji predával hlavne sadenice a jarnú zeleninu a už sa tešil na jún, keď začnú rodiť tekvice, baklažány, cukiny, patizóny…. „Potom budú rodiť až do jesene,“ opisuje tú skutočnú zeleninovú sezónu príznačnú pre naše podmienky. 

Má aj drobné ovocie – maliny, ríbezle a čerešne – budú dozrievať v júni a júli. Paradajky a paprika pestované vonku sa k nim pridajú v auguste. Tento rok je všetko posunuté tak o desať dní. Prvý vonku pestovaný cesnak bude mať najskôr koncom júna a mak v júli.

Kone iba pre radosť

Za jedným z domov v Jarku sa v priestrannom výbehu prechádzajú tri krásne slovenské teplokrvníky – matka, čierna, s dvomi gaštanovými potomkami. Kone sú vášňou jeho svokra Mariána Švihoríka, bývalého pretekára parkúru. Skákal za družstvo Jarok, učil sa v Topoľčiankach.

Hľadali spôsob, ako robiť s nimi jazdeckú školu či hipoterapiu. Ale predpisy sú zložité a hlavne potrebovali by jazdecký areál – lebo kone, to je luxusná záležitosť. Keď sa pýtam, či teda majú z koní najväčší osoh na hnoj, Karol Mesko aj Marián Švihorík so smiechom prikyvujú. „Máme ich pre radosť, iba ako hobby,“ hovoria obaja.

„Ľudia si myslia, že sa jazdiť na koni naučia cez internet, je tam spústa návodov. A ja nechcem konkurovať internetu,“ usmieva sa Marián Švihorík. „A potom prídu sem a sú prekvapení, že kôň smrdí. Že ho treba vedieť osedlať a po jazde očistiť. Ak niekto hľadá taký komfort, že koňa dostane a odovzdá osedlaného, tak táto filozofia mi nesedí,“ dodáva. Preto v súčasnosti poskytujú koníky na prechádzky okolím iba známym.

Ťažká drina po celý rok

Nie je pravda, že zeleninár v lete veľa pracuje a v zime oddychuje. „V novembri ešte zberáme úrodu, potom treba skopať fóliovníky a v januári už vysádzame semiačka na klíčenie,“ opisuje K. Mesko.

A k tomu treba pripočítať čas papierovania – ktoré je v systéme EKO zvlášť náročné. A často nezmyselné. „Chceli po mne, aby som pečiatkoval vajíčka. Mal som vtedy 140 nosníc a ak ste ich mali viac ako 50, zákon to vyžadoval. Nikto mi nevedel urobiť okrúhlu pečiatku ani podušku k nej,“ usmieva sa.

A na trhu má ekologický pestovateľ nevýhodu – zákazník totiž nevie, že ak zelenina nie je dokonale opraná, ak má nepravidelný tvar,  je to známka, že je od domáceho pestovateľa a je kvalitnejšia. Hydroponicky pestované dovozené plody, vyblýskané, jeden ako druhý, sú pre oči zákazníka väčším lákadlom, konkurencia je teda tvrdá.

Ale i tak sa podľa Karola Meska oplatí pestovať každú zeleninu. Najlepšia je v sezóne. Stačilo by málo, aby sa zeleninárom darilo lepšie. „Slovenskej zelenine by pomohlo zriadenie odbytových centier. Vedel by som doviesť zeleninu napríklad do Banskej Bystrice a späť doniesť syry – neviem, prečo to takto nemôže fungovať,“ uzavára Karol Mesko.

Comments to: Zeleninu pestujem v ekológii

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.

Attach images - Only PNG, JPG, JPEG and GIF are supported.