Prichádzame sa na rozľahlú lúku, kde máme pripravený obložený stôl plný dobrôt od miestnych výrobcov. Od obce Píla v okrese Žarnovica sme sem šli lesom i lúkami asi hodinu – cestou sme míňali iba pár osamelých obydlí a ďalšie sa nám črtali z diaľky v panoráme kopcovitého lazníckeho kraja.
„V okolí Píly je 62 štálov, dnes je už iba málo z nich obývaných nastálo, je tu čoraz menej starousadlíkov, už len málokto tu hospodári, chová zvieratá, obrába pôdu, prichádza sem čoraz viac chatárov,“ hovorí Zuzana Gašparová, ktorá nás sprevádza „od štálov k štálom“. Na túre, ktorú pripravila Oblastná organizácia cestovného ruchu Región Gron a ponúka ju banskobystrický destinačný portál Za horami za dolami.
Zuzana je profesionálna sprievodkyňa, väčšinou sprevádza cudzincov po Slovensku, ale téma štálov je jej zvlášť blízka. Sama v jednom žije spolu s partnerom Denisom.
Tri oslice, tri kozy, jeden cap
V príjemný júnový čas nás na lúke víta Denis a stále odháňa hravého capka, lebo si trúfa aj do našich tašiek. Neúspešne. Aj ďalšie osadenstvo ich dvora v Tomášovom štále – domček vidíme opodiaľ – oslice, vlčiak i kozy sú veľmi kamarátske, je vidno, že sú chované viac pre potešenie ako pre úžitok. Oslice spásajú lúky, ktoré potom netreba kosiť a ak ich zapriahnu do voza, dovezú z lesa drevo, a kozy dávajú mlieko, ktoré však majú iba pre vlastnú potrebu.
O malé gazdovstvo sa stará Denis, Zuzana často odchádza na týždňovky za prácou. „Raz o nás jedno dieťa povedalo, že oni to majú naopak. Ja som mala krátke vlasy, on dlhé. Tak to nejak funguje aj v našej domácnosti. On varí a šije. Ja zarábam a šoférujem,“ usmieva sa Zuzana, keď sa s ňou stretávam na káve o pár mesiacov neskôr.
Keď ešte nemali auto, neraz šla cestou, akú sme práve absolvovali, ráno ešte za tmy, s čelovkou na hlave, v snehu, aby stihla autobus do Žarnovice a odtiaľ do firmy vo Zvolene. V batohu mala spray na medveďa, lebo vraj nejakého v okolí videli. Z inej strany je ich štál prístupný aj autom, hoc poľnými cestami.
Vybrali sa hľadať dom na bicykli
„V jednej chvíli sme sa s partnerom rozhodli, že chceme žiť na samote pri lese. Obaja sme spolu precestovali kus Európy na bicykli a aj chalupu sme sa vydali hľadať bicyklom,“ opisuje. Pôvodne mali inú predstavu, hľadali na lazoch okolo Detvy, až raz na internete objavili Pílu.
„Na obecnom úrade nám poradili jeden dom, ktorý sa nám veľmi nepáčil. Ale zo susedného dvora vyšla pani, že vraj zať predáva dom v susedstve. Denis sa rozhodol ihneď, ja som ešte váhala. Vedela som, že sa tu niekde náš osud láme.“
Nasťahovali sa v roku 2001. Zuzana ešte študovala a písala diplomovku a do roka začala robiť ako sprievodkyňa. „Denis mal celý zošit pokreslený, aké to tu chce mať, kde má byť maštaľ, kde dielňa… Na začiatku sme nemali auto a prvé vrecia s cementom sme hore viezli na bicykli,“ spomína Zuzana na začiatky.
Denis vyštudoval nábytkárstvo v Liptovskom Mikuláši a pár rokov sa tým živil vo fabrike. Neskôr robil maséra aj plavčíka. „Ešte stále vyrezáva nábytok, ale on nevie robiť na objednávky,“ hovorí Zuzana.
Sloboda uprostred prírody znamená:
Život na štáloch mu umožňuje žiť slobodne a tvoriť podľa vlastnej inšpirácie. Učil bojové umenia, maľoval portréty podľa fotografií a najnovšie vyrába bicykle s motorom na benzín. Prvý vyrobil pre seba. Vymyslel a zostrojil si ho preto, že ako vášnivý cyklista sa po zranení kolena nechcel zmieriť s tým, že by si už nemal môcť naplno užívať túto svoju záľubu. Potom prišli chatári, aby urobil aj im…
„Veľa sme chodili po okolí a objavovali nádherné miesta – jaskyne, skaly, vodopády, o ktorých žiadne bedekre nepíšu.“ Je to tu raj na zemi, nekonečná šírava lúk a lesov naokolo a len dvaja susedia. Hoci aj jeden stačí, aby vznikli konflikty. Aj tie boli. O pozemky, že zvieratá smrdia, že ich niekto považuje za „votrelcov“.
Denis
Denis má vzťah k budhizmu a v jednom čase ich objavili celkom spontánne budhisti z Nitry, ktorí sem začali chodievať. „Kam som sa pohla, všade niekto spal. Na dvore i na lúke. Keď sa sem vraciam z pracovných ciest, potrebujem mať pokoj, aby som si dobyla batérie,“ hovorí Zuzana.
I keď má sen vytvoriť bývanie typu Airbnb, ľudia hľadajúci svoj vlastnú kúsok pokoja a prírodného raja na ich pozemku neboli pre ňu tou správnou motiváciou a príležitosťou pustiť sa do takéhoto podnikania. Vlastný raj je vlastný raj. A turistický raj nie je súkromný raj.
Sedliacky život na štáloch bol vždy tvrdý. Najbližší sused na päť kilometrov, najbližšia dedina s kostolom a školou desať a najbližšie mesto asi tridsať, to je niekoľko hodín cesty vozom. Obyvatelia štálov mali jedlo iba z vlastného gazdovstva. Sedliacky svet štálov, kde bolo ešte pred druhou svetovou vojnou 90 percent nemeckých obyvateľov, vlastne zanikol. Nemecké obyvateľstvo po vojne deportovali, alebo vyvraždili. Najväčšia tragédia sa udiala, keď v noci z 26. na 27. septembra 1944 na vlakovej stanici v Banskej Štiavnici postrieľali 83 ľudí, ktorých deportovali z Píly a susedného Veľkého Poľa. O udalosti píše aj Štefan Wolf z Novej Bane vo svojej knihe.
Zuzana
A takých, ktorí tu chcú žiť dnes so všetkým, čo život na samote obnáša, a nielen chodiť sa kochať na víkendy, je málo. Zuzana a Denis našli svoju cestu – prišelci, bez tunajších koreňov, ale so staronovým, vlastným, spôsobom života bez kompromisov.
„Máme drevo aj krmivo pre zvieratá a tak som pokojná, viem, že prežijeme zimu. Je teda všetko v poriadku, nič viac si v tejto chvíli neželám,“ uzatvára Zuzana, keď sa s ňou stretávam v októbri 2020.
V Tomášovom štále
Január 2021
Keď sme si so Zuzkou písali v januári, v štáloch sa práve topil sneh. Dní, keď všetok kraj naokolo pokrýval sneh a mohli si užívať zimný raj na prechádzkach alebo na bežkách, bolo tento rok žalostne málo. Ale život na samote ponúka aj iné radosti. Napríklad narodenie kozičky Koni.
Alebo radosť z toho, že sa im pre projekt rodinného centra v Píle podarilo zozbierať už 2500 eur… Rada zdieľam na svojom blogu link na zbierku. Dary potrebujú na dovybavenie priestoru, energie a plat pani učiteľky – Eriky Galanskej, ktorá bude klub viesť. Obec poskytla klubu priestor, ale ďalej sa na ňom finančne podieľať nemôže. Nevyšiel im ani grant od Slovenskej Sporiteľne, ale nevzdávajú to, píšu ďalšie granty.
Pílanské rodinné centrum
Zuzana sa s vervou pustila pracovať na projekte klubu v Píle práve túto zimu a úsilie prinieslo prvé ovocie. V Píle nie je základná škola tak majú deti, často zo sociálne slabších rodín, len málo príležitostí tráviť aktívne svoj voľný čas.
Píše granty, organizuje zbierku, pripravuje workshopy. „Obec poskytla priestor, kamaráti a známi poslali hračky, knižky a pomôcky na aktivity s deťmi. Ja, Denis, náš obecný poslanec, akademický sochár Ferdinand Chrenka a ešte jedna kamarátka pripravujeme dobrovoľnícke workshopy,“ píše mi Zuzana. F. Chrenka je priemyselný dizajnér a pedagóg na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave a v Píle po minulé roky organizoval kreatívne letné workshopy.
People reacted to this story.
Show comments Hide commentsI am quite interesting in this topic hope you will elaborate more on it in future posts
I am glad and nice to be a visitant of this everlasting blog ! appreciate it for this rare information indeed!.