Gaštanová aleja v kopaniciach – „štáloch“ nad Novou Baňou má viac ako  tridsať rokov a na pahorku sa vyníma medzi ovocnými stromami, ktoré sú už poredšie. Vysadil ju dnes 91-ročný Štefan Wolf,  potomok nemeckej rodiny, ktorá v Novej Bani hospodári po 300 rokov. Lúky v Lohajoch ešte obrába rodina Wolfovcov, všade naokolo už bývajú chatári, prisťahovalci z mesta. Kedysi Wolfovcom patrili všetky pozemky široko-ďaleko a boli husto porastené ovocnými stromami.
„Boľševici všetko vyrúbali, mali sme tu trinásť hektárov ovocných sadov,“ ukazuje na spola holé kopce Štefan Wolf. Z toho, že komunizmus v roku 1989 padol mal takú radosť, že vysadil rad divokých gaštanov na pozemku, ktorý dnes opäť patrí jeho rodine. „Strašne som sa tešil a aby mi ten ošiaľ neuškodil, musel som niečo urobiť,“ usmieva sa.

Posledný sedliak

Na bráne svojho domu dolu v Novej Bani má na tabuli „Kamenár, lesník a škrabálek“. K týmto činnostiam sa dostával postupne v bývalých režimoch a ešte o jednej svedčia kravy a teliatka v maštali i traktor na dvore. „ Seno kosím sám na našich lúkach, iné im ani nechutí,“ usmieva sa starý pán, keď začne upratovať maštaľ. „Toto bola práca pre paholka. Teraz ju robím sám.“  

„Zlaté časy boli, keď na Slovensku ešte sedliaci boli,“ čítame na jednej z mnohých tabúľ na dvore, pretože Štefan Wolf inšpiratívne myšlienky do kameňa nevytesáva iba obrazne, ale naozaj. A keď nie do kameňa, tak aspoň do dreva. Zdobia nielen dvor, ale aj miesta v okolitých chotároch – spolu s kamennými monumentmi jeho výroby. Dva staré mlynské kamene a veľký husľový kľúč sú na Kňazových lúkach, obklopené množstvom tabúľ,  nie je dielom žiadnej obce ani združenia, ale výtvorom 91-ročného starého pána, ktorý je stále plný inšpirácie. 

Keďže rodina vlastnila aj lesy a kolektivizácii odolávali ako samostatne hospodáriaci roľníci až do roku 1973, lesníkom je vlastne odjakživa. Potom v roku 1976 vyvlastnili aj malé, kolektívne ťažko obrábateľné políčka v štáloch a pán Wolf musel niekde nastúpiť do zamestnania. Ale spoločenské postavenie ho odsudzovalo na najhoršie druhy práce. „Bral som, čo bolo a išiel som za hrobára. Okrem kopania hrobov však ľudia potrebovali na cintoríne aj vytesať nápisy na náhrobné kamene, tak som sa stal kamenárom,“ opisuje, keď nám ukazuje svoju dielňu.

 

 

Štefan Wolf žije v prítomnosti, ale životom sedliaka tak, ako žili jeho predkovia. A z minulosti neuchováva iba spomienky na papieri – napísal osem kníh dokumentárnej hodnoty o udalostiach a ľuďoch zo svojho rodiska – ale aj veci, ktoré jeho rodina používala po viac ako sto rokov. V typickom nemeckom sedliackom dome hneď vedľa svojho i v ďalšom z roku 1884 na Štáloch – Kňazovej lúke (časť Novej Bane) má malé súkromné múzeá. 

Ten kamenný domček v Novej Bani je 50 rokov neobývaný a je v ňom všetko tak, ako kedysi: pec, tkací stroj, kolovrátok, drevená podlaha i strop, nábytok a navyše ešte veľa starých nádob a náradí, aké sa používali hospodári v minulosti. Vonku sú staré pletené úle – ale plné včiel sú tie novšie.

Ešte väčšiu zbierku starých poľnohospodárskych náradí a nástrojov má hore na Kňazových lúkach. Vyberieme sa tam starou terénnou ladou, ktorou pán Wolf obratne brázdi poľné cesty i po deväťdesiatke. „V tejto posteli spal Jaroslav Hašek a jeho brat, v rokoch 1900-1902 navštívili tento dom trikrát,“ hovorí a dodáva: „je dubová, a do tej červíky nejdú“. Z tabule s dátumami, ako inak, vlastnoručne vytesanými, sa dozvedáme o ďalších slávnych hosťoch a dôležitých udalostiach. 

Okrem Haškovej izby je tam bývalá hospodárska miestnosť a v nej sedem pluhov, na ktorých môžeme sledovať historický vývin tohto náradia, i množstvo ďalších vzácnych inštrumentov – mláťačka, sane, voz… Najstarší pluh je z roku 1700, ťahal ho vôl a oral iba na jednu stranu. „Tu nesmie byť nič mladšie ako sto rokov,“ pýši sa starý pán svojim súkromným múzeom. 

Nič sme nepredali

Chalupu im po páde komunizmu vrátili, aj pozemky. Dvor patrí ešte im, no medzičasom tu si dvaja noví vlastníci postavili chalupy a niekdajšiu prístupovú cestu pre vozy presekáva plot – do domu treba ísť dnes okolo. „Majetok nám vrátili v 33 kúskoch a nič sme z toho nepredali. Nie sme radi, že si tu postavili domy cudzí ľudia, ale tolerujeme sa navzájom,“ vysvetľuje pán Wolf. Na novej prístupovej ceste môžeme vidieť starý míľnik s číslom 500 z roku 1881. „Zobral som ho, keď stavali cestu.“ 

Aj ďalšie bývalé pozemky Wolfovcov v Lohajoch na druhej strane doliny obývajú chatári – a stará, 230-ročná hruška sa tu zachovala iba zázrakom rovno pred plotom novousadlíka. V roku 2018 bol tento chránený strom finalistom v ankete Strom roka. „Aj tá jabloň vedľa je rovnako stará, ale tú som nedal chrániť, už by som sa o ňu nevládal starať. Na našich pozemkoch máme aj ďalšie staré vzácne stromy,“ hovorí a ukazuje na lipu na druhej strane chotátra.

Škrabálek

Málokto pozná príbehy svojej rodiny i ľudí okolo nej niekoľko generácií dozadu tak podrobne ako pán Wolf. Z jeho knižiek sa dozvedáme, že za Slovenského štátu sa sedliaci vraj mali najlepšie, Slovensko bola potravinová banka a aj ovocie Wolfovcov nakladali na vlaky a vozili do Nemecka. 

No vtedy sa v Novej Bani ešte nebojovalo, vojnu okúsili až neskôr. Viacerí jeho príbuzní padli na oboch stranách frontu – bratranec zomrel na ruskom fronte keď chcel prebehnúť na stranu Sovietov a ďalší v koncentračnom tábore. „To, čo som napísal o Krvavej štiavnickej štreke mi dvakrát vydali v nemčine,“ pýši sa svojimi pamäťami o vyvraždení nemeckých obyvateľov Veľkého Poľa a Píly v roku 1944. Rodina iba zázrakom unikla deportáciám po prijatí Benešových dekrétov. „Keď potom prišiel rok 1948, z tristoročného rodu najbohatších sedliakov, ktorý dal svetu vzdelancov, kňazov, rehoľných sestier, liečiteľov i richtárov, sa zrazu stali kulaci. Do družstva som nevstúpil, nepodpísal som to,“ dodáva. 

V 50. rokoch slúžil v Pomocných technických práporoch v Čechách. „Vedel som kresliť a mal som hudobný talent. Stal som sa plukovým kresličom a hral som vo vojenskom súbore. Vtedy som si uvedomil, že sa nemusím podrobiť komunistom, že dokážem stáť na vlastných nohách.“

Do Európy

Aj v čase komunizmu cestoval – s Čedokom vraj navštívil 20 štátov. „Ale cez český Čedok, doma by mi nedali doložky. Bol som zvedavý, ako sa žije na Západe,“ usmieva sa. Po vojne veľa členov rodiny emigrovalo a dnes – už do Európy bez hraníc, odchádzajú jeho vnuci. „Nás starých tu ešte drží pôda. Ale ich v tom podporujem, nech len idú tam, odkiaľ sme kedysi prišli. Nám tu už ruže nepokvitnú,“ uzatvára Štefan Wolf.

Rozhovor so Štefanom Wolfom som robila v októbri 2019. Nebol zatiaľ nikde zverejnený. 

Ďakujem Martinovi Babaríkovi za prekrásne fotografie. V roku 2019 s nimi získal 2. miesto vo Fotosúťaži Europe Direct Senica na tému “EUROOBČAN”

People reacted to this story.
Show comments Hide comments
Comments to: Sám sedliak v aleji slobody
  • 6. júna 2022

    Tak czytam twego bloga od jakiegoś czasu, ciągle mnie coś zastanawia, mie wyprowadzasz czytelnika do \“ciemnego lasu\“.

    Reply

Write a response

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Attach images - Only PNG, JPG, JPEG and GIF are supported.