Jarná, časť obce Cífer v okrese Trnava je na konci cesty. Vedie do obce, ale ďalej sú už len poľné cesty a obrázky z raja – zvlášť v máji, keď kvitnú makové polia. Na nich hospodári matka so synom – Gabriela a Milan Čechovičoví. Obaja majú svoj malý raj v tomto krásnom kraji, v tejto starobylej dedine, kde venovali roky svedomitej práce, roky učenia sa a zbierania skúseností jedinej plodine: maku.
„Vždy sme sa snažili vyprodukovať plodinu najvyššej kvality. Po tých rokoch skúseností a pokusov nám to stále vychádza tak, že najlepšie riešenie je ručná práca,“ hovorí Gabriela Čechovičová. Mak, makový olej a ďalšie výrobky chodia predávať aj na Lokálne trhy do Bratislavy.
Netradične tradičné
Keď bola malá, jej matka pestovala mak na pol hektári a dokázala si ním privyrobiť nejaké peniaze. Hospodáriť začala, keď rodine v 90. rokoch minulého storočia vrátili pozemky. „Chcela som žiť tu na našej dedine a hľadala som niečo, čo ma uživí. Najskôr som začínala s obilím. Ale túžila som robiť niečo netradične tradičné, niečo, čo nerobí nikto,“ opisuje.
S makom začínala postupne. Keď predala, čo vypestovala, na ďalší rok zasadila viac, až sa dopracovala k dnešným pätnástim hektárom.
„Najskôr som si práce na poli objednávala, ale potom som si urobila vodičský kurz na traktor.“ Traktor jej z úspor kúpila mama, keď usúdila, že dcéru pôda uživí. Potom k nemu dokúpili sejačku, pluh a ďalšie zariadenia. Výnosy stúpali a obchody sa rozbiehali. Dodnes hospodári sama so synom, len pri sezónnych prácach im pomáha pár brigádnikov.
Zarobené peniaze vracia späť do produkcie – nemíňa na luxus, i dnes žije skromne vo svojom starobylom domčeku v Jarnej. S jednou výnimkou: kúpila si koňa. Dva krásne tátoše – krížence norika a slovenského plnokrvníka, 22-roční koník a 11-ročná kobylka – sa pasú na poli s lucernou, obklopenom makovicami kam až oko dovidí.
„Keď som bola malá, otec ma doma posadil na koňa a povedal, nič sa neboj, odvezie ťa na pole, vie kam má ísť. A potom večer, keď sme sa vracali z poľa, ma zas posadil na koňa, ktorý ma neomylne doviezol domov,“ vysvetľuje pani Gabriela, prečo má tak rada kone.
V mladosti pani Gabriela športovala, hrala hádzanú a behala dlhé trate i maratón. „Mala som dobrú kondíciu a trúfla som si aj na triatlon, ktorý vtedy robili iba muži. Bola som v roku 1982 medzi dvesto pretekármi jediná žena a skončila som v prvej štyridsiatke,“ pýši sa. Tvrdí, že dodnes z tejto kondície ťaží.
Z matky na syna
Jej syn Milan sa tak, ako ona kedysi, rozhodol usadiť na rovnakom mieste a pokračovať v rodinnej živnosti s makom. „Dostal som sa k tomu vlastne okľukou. Dnes viem, že kto zvládne poľnohospodárstvo, zvládne čokoľvek. Tu som vyrástol a tu, v tomto prostredí, by som si chcel založiť rodinu,“ hovorí Milan.
Láska k miestu, k práci na vidieku a maku – rodinnej pýche, prešla z matky na syna. „Som rada, že san postupne preberá aktivity v našom rodinnom hospodárstve a ja môžem viac oddychovať,“ hovorí pani Gabriela.
S tým oddychovaním to asi nie je celkom pravda, keď prichádzame do Jarnej, pani Gabrielu nachádzame na poli. Na otázku, čo priniesol syn do rodinného hospodárenia okrem svojej energie, odpovedá, že hľadá spôsob, ako to robiť spôsobom ešte bližším prírode.
Problém totiž predstavujú buriny a zvlášť divý mak, ktorý úporne prerastá makové polia – červená prebíja fialovú kvetu modrého maku, ktorý práve kvitne. Opodiaľ sú polia sivého a hnedého maku, ktoré kvitnú nabielo, a bieleho, ktorý kvitne cyklámenovými kvetmi – tie však ešte potrebujú pár dní, aby rozvinuli lupene.
Motyka a robot
„Kedysi mali ľudia iba motyku. A medzi riadkami sa plečkovalo plečkou ťahanou koňom. Teraz sa plánujeme vrátiť k starému modelu plečkovania, ale namiesto motyky budeme mať modernú techniku,“ opisuje syn, ktorý plánuje investovať do modernej sejačky a robotickej plečky.
„Chceme sa vyhnúť používaniu chémie a rozhodli sme sa investovať do modernej sejačky, ktorou dokážeme mak zasiať napresno. Semiačka maku sú veľmi malé a ľahko ich odveje vietor, preto potrebujeme moderný stroj. Plečka, ktorou potom môžeme medzi riadkami odstrániť burinu, má kamerový systém, ktorý rozporná siaty mak od divého. Burinu netreba odstrániť na sto percent, stačí ju stiahnuť pod určitú hranicu, potom si s tým poradí rastlina sama,“ vysveľuje syn.
Nezhorkne osem rokov
Zber maku a jeho ďalšie spracovanie je však know-how pani Gabriely. V ňom je tajomstvo, prečo si Mak z Jarnej uchová chuťové aj klíčivé vlastnosti aj osem rokov. V júli a v auguste makovice olamujú ručne alebo ručným kosákom, aby sa semiačka neporušili nezhorkli, aby sa k nim nedostali prímesi burín.
Keď sa semiačka poškodia, začne sa proces oxidácie olejnatých látok. „Jeden pestovateľ nám chcel požičať kombajn na zber, že vraj uvidíme, ako to s ním ide šikovne, nerozumel, prečo sa s tým trápime ručne,“ smeje sa pani Gabriela.
„Niektorí zákazníci sa pýtajú, či je mak vhodný aj pre alergikov. Ten náš neobsahuje prímesi, v ktorých by mohli byť alergény. Alergikom navyše posielam mak, ktorý preperiem a potom je stopercentne bez alergénov. Ale pri tom praní ostáva iba stopové množstvo kalu,“ opisuje pani Gabriela.
Striedanie plodín i pelety
Mak striedajú s inými plodinami – obilím, kukuricou, strukovinou, lucernou… „Hlavný je ten mak, ale aj na tie ostatné plodiny máme kupcov,“ hovorí syn Milan. Vzhľadom na dopyt by mohli produkciu ďalej rozširovať, ale bolo by to na úkor kvality. „Ten ručný zber nás limituje, viac, ako 15 hektárov nezvládneme,“ hovorí Gabriela Čechovičová.
Momentálne riešia aj to, čo so slamou po maku, ktorej do roka vyprodukujú okolo 20 ton. „Predtým ju od nás kupovala farmaceutická firma v Hlohovci na morfín, ale už o ňu nemá záujem. Podľa zákona musíme slamu zaorať, alebo spracovať na certifikovanom zariadení, neviem, či také niekto na Slovensku vlastní. Keby sme si vedeli vyrobiť z nej pelety, veľa by sme ušetrili na energiách,“ hovorí pani Gabriela.
Mak predáva z domu, v ktorom je makové je všetko – rastie v záhrade, je na dlaždiciach v kúpeľni, na obrazoch, aj na výšivkách na vankúšoch. A vo vázach sú makovice na dlhých stonkách. Okrem maku štyroch vyrába aj makový olej a z výliskov makovú múku.
Najskôr predávala iba z dvora, potom chodila na trhy, výstavy a jarmoky a vďaka tomu, že chápala, aké dôležité je takto sa prezentovať, ju objavili obchody so zdravou výživou. Dnes predávajú mak z dvora, v obchodíku v bratislavskom Fresh Markete, vo farmárskych obchodoch, cez e-shop a internetové burzy, vozia ho aj na Lokálne trhy.
Svoje know-how si pani Gabriela nestráži, rada sa oň podelí s každým záujemcom o pestovanie maku – a vymenuje hneď troch pestovateľov, ktorí sa od nej učili. „Myslím si, že s tou našou kvalitou maku nemáme na Slovensku konkurenciu. Nie je ťažké sa to naučiť, ťažké je pri tom vytrvať,“ hovorí k tomu syn Milan.
No Comments
Leave a comment Cancel